Stíhacie manévre Luftwaffe

Luftwaffe je názov nemeckého vojnového letectva. To bolo založené v roku 1935 a jeho vrchným veliteľom sa stal Hermann Göring, ktorý ju vybudoval ako elitnú, po SS asi politicky najuvedomelejšiu vojenskú zložku nacistickej Tretej ríše.

Stíhacie manévre Luftwaffe

Medzi najpoužívanejšie manévre patril Rýchly únikový manéver. Bol to štandardný manéver pri napadnutí zozadu, kde musel pilot čo najostrejšie zatočiť v smere útočníka. Ten tak mohol strieľať iba z obtiažneho uhlu, a ak bol rýchlejší, nezostalo mu nič iné, iba preletieť napadnutého protivníka. Akonáhle rýchly úhybný manéver prinútil útočníka preletieť, mohla séria protismerných zatáčiek, známa ako Nožnice vmanévrovať útočníka do pozície prenasledovaného. Tento manéver sa neodporúčal proti lepšie zatáčajúcim lietadlám.

Immelmannov obrat, je manéver, pomenovaný po ese z prvej svetovej vojny Maxovi Immelmannovi. Tento obrat umožnil stíhačovi získať nové postavenie bez príliš veľkej zmeny horizontálnej vzdialenosti. Stíhačka prejde do vertikálneho letu, krídelká sa vychýlia do požadovanej polohy a lietadlo pri vykonávaní výkrutu strmo stúpa.

VIDEO: Bývalý elitní pilot Luftwaffe si splnil sen. Proletěl se ,,nepřátelským" Spitfirem

Približovací manéver, bol veľmi obľúbený útok zozadu , ktorým sa útočník dostával z určitého bodu do palebného postavenia. Pilot sa obvykle snažil udržať si cieľ priamo pred sebou, takže výsledkom bola honba za chvostom protivníkovho lietadla. Omnoho lepšou metódou bolo sledovať cieľ pod stálym uhlom bočným preskleným čelným štítom, pokiaľ sa vzdialenosť neskrátila.

Gallandov útok ,,až tesne pod“ pozostával zo strmého strmhlavého letu, po ktorom nasledoval útok smerom hore zo slepého miesta za a pod protivníkom.

Abschwung- Britom známy ako zvrat a Američanom ako Split S- bol všeobecne užívaný manéver pre odpútanie sa z boja. Pozostával z otočenia sa bruchom hore, po ňom nasledovalo prudké otočenie do strmhlavého letu a vyrovnanie v opačnom smere v malej výške. Tento manéver sa neodporúčal proti protivníkovi, ktorý bol lepší v strmhlavom lete.

Kliešte boli štandardnou taktikou v situácii, keď mali Nemci početnú prevahu. Kliešte mohli použiť dve lietadlá proti jednému, alebo veľká formácia proti malej. Akonáhle Nemci zahájili útok, napadnutý sa začal brániť, pričom zistil že za chvostom má ďalšie lietadlo alebo skupinu lietadiel.

Legenda Luftwaffe a Hitlerova oddaná pilotka, Hanna Reitsch v Me-163

Čelný útok proti bombardérom bol vzhľadom k súčtu rýchlostí približujúcich sa lietadiel hrôzou naháňajúcim zážitkom. Pri vzdialenosti 3,5km bolo 15 sekúnd do zrážky- vzdialenosť 1600 metrov, 7 sekúnd do zrážky- vzdialenosť 1km, 4 sekundy do zrážky- vzdialenosť 600m, 2,5 sekundy do zrážky: pri tejto vzdialenosti sa zahajovala paľba- vzdialenosť 250m, 1 sekunda do zrážky: pri tejto vzdialenosti bolo nutné ukončiť paľbu.

Horská dráha, bol útok, ktorý využívali nemecký piloti Me 262 proti americkým bombardérom z pozície vzadu a s prevýšením. Vysokou rýchlosťou sa miernym strmhlavým letom dostali do bodu asi 1600m za bombardérmi a 500m pod nimi. V tomto bode prešli do stúpavého letu, aby znížili rýchlosť a previedli bežný útok zozadu. Nakoniec sa odpútali z boja smerom dole. (Mike Spick, 1999, s. 186)

,, Bitky sa skladajú z manévrov a zabíjania. Čím lepší generál, tým viac manévrov a tým menej zabíjania“ (Churchill. vojnainak.ic.cz. citované 2010)

Zdroje: vojnainak.ic.cz, ludeke.