Analýza konfliktu o Náhorní Karabach v kontextu otázky zbrojního embarga

V souvislosti s tématem vývozu zbraní ze Střední Evropy do Ázerbájdžánu chybí ve veřejném prostoru aktuální materiál, který by vysvětlit příčiny, historii i současný stav konfliktu mezi Arménií a Ázerbájdžánem a v kontextu toho pojednal i otázku zbrojního embarga na tuto oblast.

Analýza vojenského konfliktu v Náhornom Karabachu a polemiky o vývoze zbrojného materiálu do Azerbajdžanu

 

Abstrakt: Dokument sa zaoberá nestrannou analýzou konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom v oblasti Náhorný Karabach. Pozerá sa hlavne na postoje medzinárodného práva a oprávnenosť rešpektovania, či nerešpektovania platnosti zbrojárskeho embarga.

 

Obsah

1. Náhorný Karabach a pozadie vojenského konfliktu

2. Hľadisko medzinárodného práva

3. Azerbajdžan a Izrael

4. Arménsko a Irán

5. Úloha Ruska

6. Rozdiely v pohľade na zbrojárske embargo v Azerbajdžane

 

1. Náhorný Karabach a pozadie vojenského konfliktu

Náhorná karabašská republika, skrátene Náhorný Karabach, alebo arménsky Artsakh je územím o rozlohe približne 4800 kilometrov štvorcových medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Gro územia tvorí horský masív Malého Kaukazu. Táto oblasť sa nachádza v juhozápadnej časti Azerbajdžanu. Oficiálne je územie stále súčasťou Azerbajdžanskej demokratickej republiky. Na rozdiel od administratívneho zriadenia je však z veľkej časti kontrolovaná NKR. Ide o štátny aparát podporovaný susednou Arménskou republikou.

Historický význam

Náhorný Karabach predstavuje poslednú baštu kresťanskej civilizácie v prevažne moslimskom prostredí a historické útočisko arménskych panovníkov. Arménsku kultúru s územím spája množstvo kostolov a historických budov.

Z pohľadu Azerbajdžanu je zas toto územie rodiskom rozvoja kultúry. Každá zo strán teda považuje zásah do tohto prostredia aj za zásah do identity národa.

Vznik konfliktu

Dlhoročné nešváry a drobné konflikty sa nakopili v eskalované trenice s obeťami. Ako už vyplýva z hore uvedeného, oba národy vidia v území neoddeliteľnú zložku ich národnej identity. Spory oboch historicky bohatých národov pretrvávajú už od stredoveku.

Azerbajdžan je mnohými Arménmi vnímaný ako národ príbuzný Turkom. Vzhľadom k historickému faktu arménskej genocídy, ktorú spáchali práve predkovia tureckého národa, tak zo strany kresťanských Arménov pretrváva voči obyvateľom Azerbajdžanu neustála zášť. Podporuje ju fakt, že genocídu Azerbajdžan dodnes neuznal.

Prvý konflikt na území sa rozhorel v rámci Arménsko-Tatárskej vojny z rokov 1905-1907. Ďalšou nepriaznivou udalosťou boli ozbrojené strety z rokov 1918 až 1920. Bojové akcie priniesli niekoľko územných ziskov na oboch stranách. Boľševické Rusko získalo vojenskú a politickú kontrolu nad oblasťou v roku 1921. Vďaka dohode s Tureckom prešla výraznejšia časť územia pod kontrolu Azerbajdžanu.

Ten ako súčasť Sovietskeho zväzu získal nad viacerými územiami obývanými Arménmi nadvládu. Arménska strana bola socialistickým režimom kontrolovaná a až na protesty zo 60-ych rokov dvadsiateho storočia nedochádzalo k výraznejším otvoreným konfliktom. Azerbajdžan však do veľkej miery zneužíval svoje postavenie a snažil sa arménsku stopu v regióne bagatelizovať.

Boptnajúca kríza vyvrcholila v 80. rokoch. Pod vplyvom sovietskej reformy Glastnosť sa objavila snaha dostať do spoločnosti slobodnejší prístup k politickým názorom. Dlhé roky potlačované arménske tendencie tak razom ožili a spolu s padajúcim socialistickým režimom sa začali prebúdzať aj chute tohto národa na zisk Náhorného Karabachu.

Etnickí Arméni s podporou vlády v Jerevane vyhlásili v Náhornom Karabachu po páde komunizmu v decembri 1991 nezávislosť od azerbajdžanskej vlády. Rozpútalo to krvavú vojnu, behom ktorej padlo údajne až viac ako 30 tisíc ľudí, pričom ďalšie masy museli opustiť svoje dovtedajšie domovy.  V regióne Náhorného Karabachu došlo k etnickej čistke, kedy oblasť museli opustiť menšinoví Azerbajdžanci. Kľúčovou epizódou tejto etapy konfliktu bol masaker Azerbajdžanských civilistov utekajúcich z obce Khojaly arménskymi polovojenskými silami.

Otvorený konflikt administratívne skončil v roku 1994 podpísaním prímeria.

2. Hľadisko medzinárodného práva

Z hľadiska medzinárodného právneho statusu nie je Náhorný Karabach uznaný medzinárodným

spoločenstvom, ani žiadnym jeho členom. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti 2. augusta 1991 vyvolalo negatívne ohlasy.

V roku 2006 síce vzniklo spoločenstvo neuznaných štátov medzi Abcházkom, Južným Osetskom, Podnesterskou moldavskou republikou a Náhorným Karabachom, ktoré sa vzájomne uznali, avšak z hľadiska medzinárodného práva ide o uznávanie neuznanými krajinami. 

V roku 2012 uznalo nezávislosť Náhorného Karabachu niekoľko štátov a miest v USA, či oblasť Nového Južného Walesu v Austrálii. Zase však ide o administratívne z hľadiska medzinárodného práva bezvýznamný krok, ktorý však ukazuje na mohutný diplomatický lobing oblasti.

Na území Náhorného Karabachu žije v súčasnosti asi 150 tisíc obyvateľov, z nich tretina v hlavnom meste Stepanakert.

Územie je obklopené siedmimi azerbajdžanskými provinciami Agam, Fizuli, Dţabrail, Zangelan,

Kubatly, Lačin a Kelbadtar. Tie sú taktiež ovládané NKR a vytvárajú neustále trenie medzi územnými nárokmi. V tomto bode je nutné zdôrazniť, že Arménske sily kvôli lepšej obranyschopnosti Náhorného Karabachu a pozemnom spojení s Arménskom okupujú nielen Náhorný Karabach, ale aj rozsiahle susedné územia.

Agresor a napadnutý

Organizácia spojených národov vydala k situácii v Náhornom Karabachu celkovo štyri rezolúcie. (1) Rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 822, prijatá jednomyseľne 30. apríla 1993 vyjadrila znepokojenie nad zhoršením vzťahov medzi Arménskom a Azerbajdžanom a následnou eskaláciou ozbrojených nepriateľských akcií a humanitárnou situáciou v regióne. Rada požadovala okamžité zastavenie nepriateľských akcií a okamžité stiahnutie arménskych okupujúcich síl v okrese Kalbajar. Rada uznala zaangažovanosť Arménska, nepriamo ho však obvinila z agresie.

V rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 853, prijatej jednomyseľne 29. júla 1993, Rada opätovne potvrdila rezolúciu 822 (1993). Rada vyjadrila svoje znepokojenie nad zhoršujúcimi sa vzťahmi medzi Arménskom a Azerbajdžanom a odsúdila zabavenie okresu Agdam a ďalších oblastí Azerbajdžanu arménskou stranou. Požiadala zároveň o úplné stiahnutie Arménov z oblastí.

Uznesenie začalo tým, že sa požadovalo okamžité zastavenie paľby a zastavenie nepriateľských útokov, pričom upozornilo najmä na útoky na civilistov a bombardovanie obývaných oblastí.

Rada taktiež požiadala arménsku vládu, aby presadila uplatnenie rezolúcie 822 arménskymi povstalcami. Medzinárodné spoločenstvo tiež požiadala, aby sa štáty zdržali poskytovania zbraní a munície, ktoré by mohli viesť k zintenzívneniu konfliktu.

Na tento diplomatický krok nadviazala jesenná Rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov č. 874, prijatá jednomyseľne 14. októbra 1993. Tá po opätovnom potvrdení rezolúcií 822 (1993) a 853 (1993) vyjadrila znepokojenie nad pretrvávajúcim konfliktom medzi Arménskom a Azerbajdžanom v Náhornom Karabachu. Vyzývala taktiež na plnenie prímeria, ktoré medzičasom obe strany uzavreli pred Minskou skupinou Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Sporné zbrojárske embargo je podľa niektorých zdrojov neplatné. Toto tvrdenie, ale nie je podložené žiadnym dokumentom. Naopak aktuálny zoznam embargovaných krajín pre dovoz zbraní Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe predpokladá jeho stálu platnosť, nakoľko nebolo zrušené. (2)

Rezolúcia 874 bola tiež prvým uznesením o téme konfliktu, ktoré naliehalo na ostatné štáty v tomto regióne, aby sa zdržali akýchkoľvek nepriateľských činov a akéhokoľvek zasahovania alebo zásahu, ktorý by viedol k rozšíreniu konfliktu. Koncom októbra totiž prebehli aj boje na azerbajdžansko-iránskej hranici a hrozilo, že konflikt využije iránska strana, ktorá si taktiež nárokovala časť území obývaných Azermi.

Následná rezolúcia 884, ktorá bola prijatá jednomyseľne 12. novembra 1993, potom, čo opätovne potvrdila rezolúcia 822 (1993), 853 (1993) a 874 (1993), vyjadrila svoje znepokojenie nad pokračovaním konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom v Náhornom Karabachu a odsúdila porušenia prímeria medzi stranami, najmä okupáciou okresu Zāngilan a mesta Goradiz arménskymi povstalcami.

Rezolúcia potom žiadala, okamžité zastavenie nepriateľských akcií a jednostranné stiahnutie okupačných arménskych síl z okresu Zangelan a mesta Goradiz. Rada zároveň rozhodla o humanitárnej pomoci pre zasiahnuté územia. (3)

Z rezolúcií OSN a stanovísk zvrchovaných štátov je konštatovateľné vyjadrenie, že Azerbajdžan bol napadnutý a je okupovaný.

3. Azerbajdžan a Izrael

Komplikovaná situácia v regióne vytvorila aj komplikované spojenectvá. Ako už bolo uvedené v rezolúciách Rady bezpečnosti OSN, konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom sčasti využival susedný Irán.

Konzervatívna moslimská krajina mala a má na rozdiel od rovnako majoritne moslimského Azerbajdžanu diametrálne odlišný názor na prozápadné reformy. Zatiaľ čo Irán predstavuje pre západné demokracie bezpečnostnú hrozbu, Azerbajdžan naopak znásobuje snahy o čo najsilnejšie spojenectvo s nimi. Okrem iného aj preto, že sa obáva o územné straty, ktoré by mohol utrpieť v prípade širšieho konfliktu na Blízkom Východe.

Aj preto je v posledných rokoch jedným z najvýznamnejších partnerov krajiny Izrael. Ten patrí medzi zbrojárske veľmoci a pre rastúce trenie s Iránom, aj pre problémy na hraniciach s ďalšími susedmi neustále zdokonaľuje svoju akcieschopnosť.

Pripomeňme napríklad konflikt z februára 2018, kedy bol nad izraelské územie vyslaný iránsky dron. Izrael ho zostrelil, ale behom akcie prišiel o stíhačku nasadenú do akcie. V reakcii na udalosť bolo zbombardovaných niekoľko stanovísk iránskych vojenských zložiek v Sýrii.

Azerbajdžan je pre Izrael významný hlavne ako sused Iránu. Krajina poskytuje nevyhnutnú podmienku pre vybudovanie infraštruktúry potrebnej pre izraelskú účasť v prípadnom protiúdere po eventuálnom útoku Iránu. 

Ako informoval magazín Foreign Policy (4) v roku 2012, Izrael nadviazal strategické spojenectvo s Azerbajdžanom, vďaka ktorému si zaistil možnosť použiť v prípade konfliktu s Iránom letecké základne partnera. Partnerstvo oboch krajín vraj trvá už niekoľko rokov.

Server Wikileaks zverejnil (5) tajnú správu člena americkej diplomatickej misie v Baku, ktorý posielal do Washingtonu správu, nazvanú "Azerbajdžanská diskrétna symbióza s Izraelom".

V dokumente okrem iného stojí, že sám azerbajdžanský prezident Ilham Alijev prirovnal vzťahy svojej krajiny s židovským štátom k ľadovcu "Deväť desatín je skrytých pod povrchom". Izrael pritom svoju politickú a ekonomickú spoluprácu s azerbajdžanskou vládou nijako nepopiera.

Obe krajiny spolupracujú aj zbrojársky. Izrael dodáva napriek kritike Azerbajdžanu širokú škálu zbraní vrátane supermoderných dronov. (6)

4. Arménsko a Irán

Paradoxné spojenectvo medzi Azerbajdžanom a Izraelom má svoj zrkadlový obraz aj na druhej strane. Moslimský Irán v ňom podporuje jedno z najstarších kresťanských hniezd Arménsko.

Krajiny dokonca založili skupinu Priateľstvo Arménsko-Irán. Tá sa pravidelne stretáva so štátnymi výbormi pre hospodárske záležitosti, energetiku, zahraničné vzťahy a obranu.

V rámci hospodárskej spolupráce strany diskutujú o otázkach súvisiacich s prácami slobodného hospodárskeho priestoru, ktorý vzniká v Meghri. V tomto arménskom meste pri iránskych hraniciach vzniká ekonomická zóna, ktorá je pre znížené alebo úplne vypustené bariéry pracovného a podnikateľského trhu otvorená iránskym pracovníkom a podnikateľom.

V energetike funguje hlavne spolupráca na dodávkach plynu. Boli dosiahnuté významné dohody o  procese nákupu plynu z Iránu do Arménska. Krajiny dokonca k tejto otázke organizujú spoločné stretnutia parlamentných výborov. (7) Arménsko sa má naopak podieľať na výstavbe siete iránskych vodných elektrární a v krátkom čase investovať do železničného prepojenia medzi krajinami.

Irán spája s Arménskom okrem strategickej polohy aj rozšírená neznášanlivosť voči Azerom. Členovia azerskej menšiny v Iráne sa dlhodobo sťažujú na potláčanie ich práv. Hoci tvoria až štvrtinu obyvateľov Iránu, tvrdia, že úrady zo strachu pred ich autonomistickými nárokmi bojujú za to, aby azerskú stopu z krajiny vytlačili. Samotný Irán navyše opakovane preukazuje záujem o niektoré prihraničné oblasti Azerbajdžanu. (8)

5. Úloha Ruska

Rola Ruska v regióne je významná. Súvisí to z niekoľko dekád sa tiahnucou snahou ruských národov ovládnuť oblasť Blízkeho východu.

Arménsko má s Ruskom niekoľko významných vojenských dohôd. V meste Gjumri stojí 102. vojenská základňa ruskej armády. Tritisíc vojakov má podľa arménskych predstaviteľov chrániť krajinu pred možnými hrozbami z Azerbajdžanu, či Turecka. Ruská federálna bezpečnostná služba taktiež stráži hranicu Arménska s Tureckom. Moskva a Jerevan vytvorili taktiež spoločný systém protivzdušnej obrany. (9)

Arménsko za prísľub ochrany a vojenskú podporu stojí v geopolitike na strane Ruska. Navzdory podpisu dohody o partnerstve s Európskou úniou a nárastu tendencie príklonu k západným demokraciám, podporila arménska delegácia Moskvu napríklad v diplomatickom škandále ohľadom otrávenia bývalého ruského špióna Sergeja Skripala vo Veľkej Británii a hlasovala proti uzneseniu OSN, ktoré odsudzuje pripojenie Krymu k Ruskej federácii.

Vzťahy medzi Ruskom a Azerbajdžanom sú o čosi zložitejšie. Geograficky sa územie Azerbajdžanu nachádza v strede Eurázijskej konvergenčnej zóny, ktorá sa rozprestiera od pobaltských území po Mongolsko. Vplyv na toto územie chce Rusko získať viac ako sto rokov. Práve Kaukaz bol totiž historicky významnou zlomovou líniou rivality medzi Ruskom, Iránom a Tureckom.

Ešte cárske Rusko ovládlo územie Azerbajdžanu. Behom vojen boli Azeri tvrdo potláčaní, vraždení a deportovaní, vďaka čomu dodnes v národe prevláda značný odpor voči Rusku. (10)

Pre Sovietsky zväz bola krajina významným zdrojom príjmov. Vďaka bohatým zásobám ropy mala veľký význam pre ekonomické plány socialistického spolku krajín.

Po páde komunizmu došlo k prejavu dlho potláčaného odporu. Práve konflikt v Náhornom Karabachu často eskaluje protiruské emócie. Baku obviňuje Rusov z podpory arménskych rebelov.

Azerbajdžan je jednou z najhlbšie angažovaných krajín v programoch Východného partnerstva. Navzdory minulej snahe nadviazať hlbšiu spoluprácu s Európskou úniou je dnes pozícia Baku zdržanlivejšia. Azeri sú sklamaní rezervovaným postojom Bruselu ku konfliktu v Náhornom Karabachu, a tak sa spolupráca obmedzila len na energetické projekty súvisiace s nerastným bohatstvom krajiny. 

Rusko patrí k významným zbrojárskym partnerom oboch rivalov. Arménsko napríklad koncom roka  2017 získalo ruskú pôžičku v objeme sto miliónov amerických dolárov. Peniaze dorazia do krajiny v podobe ruského zbrojného vybavenia. (11)

Podmienky dohody vyžadujú, aby Arménsko splatilo úver v lehote 20 rokov s trojpercentnou ročnou úrokovou sadzbou. Arménska vláda neprezradila druh zbraní, ktoré z Moskvy odkúpi. Robí tak aj pre živý konflikt na Náhornom Karabachu a s ním súvisiacu taktiku.

Podobný úver získal Jerevan aj pred dvoma rokmi, v júni 2015, pričom hlavným rozdielom bolo, že Rusko jasne uviedlo druhy zbraní, ktoré Arméni nakúpia. Tento zoznam zahŕňal raketový systém Smerch s viacerými odpaľovačmi, termobarické rakety TOS-1A, protitankové zbrane a rakety zem-vzduch.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, vzťahy Ruska k regiónu nie sú jednoznačné. Komplikovaný charakter postoja k arménsko-azerbajdžanskému konfliktu dokumentuje aj fakt, že Moskva, ktorá je hlavným partnerom zbrojenia Jerevanu, patrí k najvýznamnejším zbrojárskym partnerom aj v rivalskom Baku.

Podľa zmlúv z posledných rokov má Rusko dodať Azerbajdžanu zbrane v hodnote sumárne 5 miliárd dolárov. Predseda Výboru pre zahraničné veci Ruskej rady federácie Konstantín Kosačov po kritike obchodu zo strany arménskych predstaviteľov obhajoval kroky Moskvy tým, že dohody pochádzajú ešte z obdobia, kedy bol konflikt na Náhornom Karabachu v zamrznutom a podľa neho bezpečnom stave. Arménskych partnerov začiatkom roka 2018 upokojoval, že pokiaľ bude Rusko hlavným partnerom aj pre Arménov, bude situácia v regióne stabilná. (12)

Svoje vyzbrojovanie oboch rivalských štátov označuje ako paritné, obhajuje ho tým, že do oboch krajín dodáva také druhy zbraní, aby žiadna zo strán nemala nad súperom prevahu. (18) Naopak samotné Rusko, ako významný zbrojársky partner Azerbajdžanu odmieta zbrojenie krajiny z iných krajín. Kriticky sa vyjadruje k aktivitám niektorých členských štátov NATO. Napríklad dlhodobo odsudzuje zbrojársku spoluprácu Azerbajdžanu s Tureckom a zvyšovanie dodávok zbraní Azerom považuje za nutnú podmienku dodržania rovnováhy. (19)

6. Rozdiely v pohľade na zbrojárske embargo v Azerbajdžane

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, dodávky zbraní do Azerbajdžanu pokračujú napriek zaužívanému názoru o platnosti zbrojárskeho embarga OSN z roku 1993. Po zastavení dodávok zbraní volajú OSN, Európska únia, Severoatlantická aliancia aj  Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Napriek tomu embargo nerešpektujú členovia všetkých menovaných spoločenstiev.

Pripomeňme, že Organizácia spojených národov vydala k situácii v Náhornom Karabachu Rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 822, prijatú jednomyseľne 30. apríla 1993. Okrem iného v nej požiadala Medzinárodné spoločenstvo, aby sa štáty zdržali poskytovania zbraní a munície, ktoré by mohli viesť k zintenzívneniu konfliktu.

Sporné zbrojárske embargo je podľa niektorých zdrojov neplatné. Toto tvrdenie, ale nie je podložené žiadnym dokumentom. Naopak aktuálny zoznam embargovaných krajín pre dovoz zbraní Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe predpokladá jeho stálu platnosť, nakoľko nebolo zrušené. (13)

Polemiku o platnosti embarga rozpútavajú samotní členovia spoločenstiev, ktoré embargo proklamujú ako platné. Napríklad v reporte k vzťahu Európskej únie a Azerbajdžanu z konca roka 2017, Európska komisia okrem iného uvádza, že „V oblasti nešírenia zbraní, odzbrojenia a kontroly vývozu zbraní je Azerbajdžan stále nezmluvnou stranou Zmluvy o zákaze mín, Dohovoru o konvenčných zbraniach alebo Zmluve o obchode so zbraňami.“ (14)

Niektorí členovia preto na kritiku zbrojenia azerskej armády nehľadia. Napríklad Španielsko vyviezlo do Azerbajdžanu podľa reportu z roku 2015 zbrojný materiál za viac ako 71 miliónov eur.(15)

Nejasné je aj postavenie Severoatlantickej aliancie. História vzťahov medzi Azerbajdžanom a NATO sa datuje od marca 1992, kedy Azerbajdžan spolu s niektorými krajinami strednej a východnej Európy vstúpil do novovznikajúceho konzultačného fóra - Severoatlantickej rady pre spoluprácu, ktorá bola neskôr premenená na Euroatlantickú partnerskú radu v roku 1997.

Základným kameňom podstatného partnerstva medzi Azerbajdžanom a NATO bolo ustanovenie z 4. mája 1994, keď Baku podpísalo rámcový dokument Partnerstva za mier. V súčasnom hodnotení vzťahov si azerbajdžanská vláda pochvaľuje rozvoj spolupráce s alianciou, spoločné operácie, ale aj zbrojnú spoluprácu. (16)

Napríklad samotné Spojené štáty americké v roku 2012 potvrdili dodávky vojenských technológií do Azerbajdžanu a dokonca aj opačný nákup niektorých zbrojárskych vzorov. Pre Američanov je krajina významným partnerom pre podporu akcií v Afganistane. (20)

Jediným spoločenstvom, ktoré deklaruje platnosť zbrojárskeho embarga je tak Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá krajinu uvádza na zozname embargovaných štátov. (17)

Napriek tomu Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru konštatuje, že v roku 2017 krajina nakúpila zbrane v hodnote 279 miliónov amerických dolárov. (21)

Súčasná situácia, kedy existuje sporné embargo OBSE, je výhodná pre ruský vojensko-priemyslový komplex, ktorý dodáva zbrane obom stranám aj napriek tomu, že aj Rusko je člen OBSE. Rusko samo sa embargom neriadi, na druhú stranu ruské média neváhajú účelovo pripomenúť na pôde EU, že má platiť zákaz vývozu zbraní do tejto krajiny, keď je ruský dovoz zbraní Azerbajdžanu ohrozený. Arménsko je v tomto ohľade v komfortnejšej situácii než Azerbajdžan: Vzhľadom k svojej výrazne slabšej ekonomike si nákup zbraní na svetovom trhu nemôže dovoliť a na rozdiel od Azerbajdžanu je na ruských dodávkach zbraní plne závislá. Konečnou bezpečnostnou poistkou proti Azerbajdžanu je prítomnosť ruskej vojenskej základne na svojom území.

 

Zdroje:

1 //www.legal-tools.org/en/browse/ltfolder/0_29576/#results

2 //www.eumonitor.nl/9353000/1/j9vvik7m1c3gyxp/vi7jgsse1bwk

3//ipfs.io/ipfs/QmXoypizjW3WknFiJnKLwHCnL72vedxjQkDDP1mXWo6uco/wiki/List_of_United_Nations_Security_Council_resolutions_on_the_Nagorno-Karabakh_conflict.html

4 //foreignpolicy.com/2012/03/28/israels-secret-staging-ground/

5 //wikileaks.org/plusd/cables/09BAKU20_a.html

6 //eurasianet.org/s/azerbaijan-makes-massive-israeli-weapons-purchase-but-not-because-of-iran

7 //www.panorama.am/en/news/2017/12/18/Iran-to-increase-gas-supplies-to-Armenia/1880648

8 //news.bbc.co.uk/2/hi/8516682.stm

9 //en.wikipedia.org/wiki/Russian_102nd_Military_Base

10 //www.geopolitica.info/russia-and-azerbaijan/

11 //armenianweekly.com/2017/10/12/russia-loan-100-million-armenia-weapons-spending/

12 //news.am/eng/news/440942.html

13 //www.eumonitor.nl/9353000/1/j9vvik7m1c3gyxp/vi7jgsse1bwk

14//eeas.europa.eu/sites/eeas/files/report_on_euazerbaijan_relations_in_the_framework_of_the_revised_enp.pdf

15//www.comercio.mineco.gob.es/en/comercio-exterior/informacion-sectorial/material-de-defensa-y-de-doble-uso/PDF/publications/EN-VERSION%20FINAL-CARLIN%20(2)%20INFORMEESTAD%C3%8DSTICAS2015(30%206%2016).pdf

16 //www.mfa.gov.az/en/content/553?options=content&id=560

17 //www.eumonitor.nl/9353000/1/j9vvik7m1c3gyxp/vi7jgsse1bwk

18 //jamestown.org/program/russia-proclaims-parity-in-arms-sales-to-armenia-and-azerbaijan/

19//worldview.stratfor.com/article/turkish-military-cooperation-prompts-russian-military-moves-caucasus

20 //iwpr.net/global-voices/us-defence-sale-ban-wont-stop-azeris-arming

21 //www.aravot-en.am/2018/03/13/208920/